Prinášame vám elektronickú formu rozhovoru, ktorý bol uverejnený v zápasovom Bulletine 2.10.2022

Dnes sme sa rozprávali s 31 ročným “univerzálom”, Petrom Maršalom, ktorý je odchovancom MŠK Žilina ale ako nám sám povedal, pre mužský futbal dorastal už v Nitrianskom kraji, kde nastupoval hneď za niekoľko tímov. Aká bola teda Petrova cesta k nám do Branču? “Som odchovancom Žiliny, do Nitry som prišiel v roku 2011. Na Univerzite ma profesor Roman Hrnčár, brat Eda Hrnčára, bývalého reprezentanta Slovenska, poslal na telesnej výchove na tréning futsalu za MFŠK Nitra, kde som pôsobil v 1. lige približne 6 rokov a zároveň ma poslal v zime 2012 do prvého klubu, FC Neded, kde bol hrajúcim trénerom Miro Hrdina. Po pol roku sme v lete postúpili do 3. ligy, kde som ešte zotrval pol roka a potom som sa vrátil bližšie k Nitre, do Čechyniec. Následne odtiaľ som šiel na Chrenovú a tam si ma vyhliadol Hamada z Čeľadíc. Tam som bol rok a pol, odtiaľ som prestúpil do Kolíňan na pol roka a potom na rok do Hrušovan. Následne som prestúpil do Trstíc, odtiaľ do Nededu na pol roka až nakoniec som prišiel na Lapáš. Tam som ostal do začiatku pandémie, odtiaľ som šiel do Kolíňan, kde som bol rok a odtiaľ sem do Branču.”

Veľmi dlhá cesta do Branču ale podľa Peťa prospešná, práve tieto roky ho vyformovali. “Tak v podstate som v Nitre futbalovo dospel v mužskom futbale. Začiatky boli ťažšie, prišiel som na západné Slovensko, kde je kvalita vyššia, išiel som, do vtedy kvalitnej súťaže, 4. liga juhovýchod. Postupne som naberal na skúsenostiach a mojou výhodou sa začalo stávať to, že viem naskočiť do zápasu na úplne každom poste, od krajov a stredu obrany, cez kraje a stred zálohy, až po útok. Všetky tieto posty som hrával a viem sa v nich pohybovať. Cesta do Branču bola dlhá ale chcel som sa sem dostať, lebo cítim, že ešte nieje čas odísť do nižšej súťaže a vzdať sa tak konkurencieschopnosti. Práve naopak, pokiaľ to pôjde, chcem hrať ťažšie zápasy, bojovať o zostavu a byť aj súčasťou pohárových zápasov, ktoré môžu byť atraktívne. Zatiaľ som v Branči spokojný, snažím sa byť alternatívou pre trénera na postoch, s ktorými má problém a byť tým starším a skúsenejším hráčom, ako na ihrisku, tak aj v kabíne. Tým, že som prešiel skôr lepšie kluby, tak som zažil kvalitné kabíny ako Čeľadice, Hrušovany a Lapáš ale tu je kvalita, aj napriek viacerým odchodom v lete, vysoká a základom je, že sme cca štrnásti futbalisti, ktorí chcú hrať futbal a vedia sa vysporiadať s mužskou kvalitou futbalu.”

Peter naznačil, že do nižších súťaží sa ešte nechystá, nie je ani dôvod, je stále v najlepších rokoch. “Predsa len sa pohybujeme na úrovni takzvaného dedinského futbalu. Sme síce podmienkami, celkovou úrovňou a hráčmi na vyššom leveli ale tento futbal na týchto úrovniach funguje hlavne vďaka jednotlivcom a zanietencom pre klub.” Spája teda svoju budúcnosť aj naďalej s našim klubom? “Nikdy som sa nepozeral príliš dopredu ale v kluboch som sa snažil vytrvať vždy čo najdlhšie, pokiaľ boli ciele jasne stanovené a vedel som, že je sila na nich pracovať a budovať ich. Takže zatiaľ som tu spokojný a samozrejme by som chcel v najbližšom ročníku Slovenského pohára privítať Dunajskú Stredu či Trnavu. Nemám konkrétny futbalový cieľ, chcem hrať lebo to robím celý život, je to adrenalín a emócia, ktorá sa nedá len tak nájsť pri nejakej rekreácii. Takže chcem hrať, pokiaľ to pôjde. Životné ciele si taktiež príliš nezadávam, prijímam realitu takú, aká je a snažím sa posúvať pomalými krokmi ďalej, v práci aj v súkromí a využívať, to, v čom postupne zisťujem, že som dobrý.”

Peter už načrtol budúcu sezónu Slovenského pohára, vráťme sa ešte však k minulému víkendu, aký bol “Zápas storočia”? “Je to sviatok a niečo nepredstaviteľné pre každú dedinu, ktorej sa podarí prejsť prvé kolá a mať šťastie v žrebe na ligového súpera. V Hrušovanoch sa mi podarilo v roku 2017, v 4. kole nastúpiť proti Dunajskej Strede. Už vtedy bolo neskutočné hrať proti Kalmárovi a spol. No teraz to bol Slovan v najväčšej sláve a s najkvalitnejším kádrom za posledne roky. Sústredili sme sa na to až priamo pred zápasom. Už po príchode na štadión sme cítili tú atmosféru a najväčšie pocity prišli už pri príchode na rozcvičku. Štadión sa plnil, atmosféra sa stupňovala. Cítil som sa výnimočne. Druhý moment bol nástup na zápas proti zostave Slovana, ktorá nás všetkých prekvapila. Posledné týždne som počúval, že Slovan postaví B tím alebo bude hráčov šetriť a dá im voľno. Hovoril som, že hrať na dedine pred 1500 ľuďmi, s tým, že Slovan vie, že máme v tíme napr. Maja Hada a teda určite má okolo seba futbalistov s určitou kvalitou, nemusí byť jednoduché. Takže keď sme už v kabíne videli zostavu, začali sme sa aj tešiť lebo toto chcel každý, hrať proti hviezdam.” Verili chalani, že by sa dal tak dobrý výsledok vôbec uhrať proti tímu, ktorý je kvalitou úplne inde? “Čo sa týka názorov pred zápasom, skôr bol každý skeptický. Ja som ale tvrdil, že pozor, nie sme len nejaká banda, ktorá je rada, že niečo pobehá. Nastúpili sme tam 11 futbalistov, ktorí vedia hrať systém, presúvať sa a majú niečo odohraté. Výsledok 0:2 bol vo finále základ toho, že mohol ísť “do sveta” a tých 2000 ľudí mohlo s napätím pozerať zápas do konca, s tým, že Slovan musel stále hrať. Najkrajšie bolo asi to pozápasové poďakovanie Lacovi Kazáňovi, na večeri so Slovanom lebo treba si uvedomiť, že nebyť jeho, tak minulú sobotu by sme sedeli doma a žili svoj bežný život.”

Príjemný rozhovor s Petrom sme zakončili našou starou klasikou o futbalových obľúbencoch. “Nemám konkrétnych obľúbencov ale budem asi tradičný a vyberiem si Messiho, pre jeho futbalovú komplexnosť a to, že pochopil, čo profesionálny futbal znamená a preto dosiahol to, čo dosiahol, a v prvom rade s pokorou v každom smere a na akejkoľvek úrovni.”